/PUNK/ o všetkom...skoro
Napsal: 12 bře 2007 22:25Začiatkom 70-tych rokov existovalo v Británii množstvo klubov, tančiarní a iných podnikov, kde sa stretávali mladí ¾udia, a ktoré sa stali už v priebehu 60-tych rokov (vznik subkultúry ako soc. fenoménu) domovskými základňami rôznych subkultúrnych skupín. Najviac takýchto centier bolo samozrejme v Londýne. Tu, na relatívne malom území, sa stretávali prívrženci Davida Bowieho, Iggyho Popa, Glitter-rocku, Nord-soulu. V Southende malo centrum rythm and blues (Dr. Feelgood, Lew Lewis), v černošských štvrtiach dominovalo ska a reggae a v pivničných „puboch“ robotníckych štvrtí bol populárny pivný rock kapiel ako 101ers či Gorillas. Istý vplyv mal i americký underground (Heart-breakers, Richard Hell, Ramones) a tiež stále ešte žijúci mod’s. Začínajú sa objavova? prví skinhead’s.
Každá z týchto subkultúr sa odlišovala od iných nielen hudbou respektíve tancom, ale predovšetkým vonkajším zjavom a životným štýlom (určitými dominantnými prioritami). Oblečenie, účes, štýl chôdze, používaný slang alebo prízvuk, frázy a pózy typické vždy len pre určitú subkultúru, to všetko ich od seba odlišovalo. Avšak Londýn nie je zasa až taký ve¾ký, aby sa mohli pred sebou ukry?. Hrdos? na príslušnos? ku gangu, tak populárna v 60. rokoch sa začiatkom novej dekády stráca. Jednotlivé skupiny strácajú charakter hermeticky uzavretej sekty z ktorej niet úniku. Život sa uvo¾ňuje a striktné dodržiavanie štýlu sa stáva trápnym. Prívrženci subkultúr sa stretávajú, priatelia sa, alebo sa navzájom napádajú no v konečnom dôsledku sa zbližujú. Dochádza k javu, ktorého dôsledkom je Punk ako taký, dochádza ku kombinovaniu prvkov.
V roku 1974 bol na Kings Road otvorený butik s módnymi doplnkami a príslušenstvom, ktoré používali členovia rôznych skupín a subkultúr. Okolo obchodu sa stále motal mladík, ktorý kombinoval rôzne prvky oblečenia do extrémnych variácií. Spolu s troma ïalšími chalanmi, ktorí vypomáhali v spomínanom butiku založil tento mladík kapelu menom Sex Pistols. Keï majite¾ butiku videl týchto chlapcov hra?, vycítil príležitos? a rozhodol sa tento objav preda?.
Majite¾om butiku bol Malcolm McLaren a členmi Sex Pistols boli John Lydon, Paul Cook, Steve Jones a Glen Matlock.
Tejto kapele sa pripisuje najväčšia zásluha na vzniku toho, čo neskôr McLaren pomenoval punkom. Samozrejme treba prizna?, že neskorší obrovský komerčný úspech punku má z ve¾kej časti na svedomí práve McLaren avšak nezávisle od Sex Pistols vznikli ïalšie kapely s podobným štýlom. Napríklad v drsnom prostredí robotníckej štvrte vznikajú The Clash a podobne UK/Subs, ešte skôr The Jam.
Jednoznačne však je možné konštatova?, že všetky menované kapely boli výnimočné práve nekonvenčným spájaním prvkov prebratých od starších subkultúr.
Punk-rock charakterizovala hudba tvrdá ako rock, melodická ako reggae, trhavá ako rythm and blues, extravagantná ako glitter-rock, a rýchla ako nord-soul. Tak isto image prívržencov novovznikajúcej kultúry bol zmiešaninou rôznych prvkov. Glitter-rock dodal kožené bundy a doplnky podobné sadomasochistickému náčiniu, nord-soul (subkultúra pochádzajúca z robotníckych štvrtí) prispel tradíciou podzemného sólového tanca trhavých pohybov a amfetamínu, reggae zase pridalo exotickú auru zakázanej osobnosti a pestrofarebnos?. Domáci rythm and blues posilnil trhavos? a agresívny rytmus nord-soulu a dohnal ho až do extrému a prispel tiež klasickým anglickým obrazoborectvom. Americký underground do tejto zmesky pridal zá¾ubu v sebamrzačení (tatoo, pearcing), umenie ulice (grafitti) a rezervovaný postoj až nezáujem o vlastný vzh¾ad. Táto odpudzujúca kakofónia spojená doslova „zicherkou“ sa stala predmetom polemík estétov a zdrojom inšpirácie mnohých módnych návrhárov. Punk pospájal všetky prvky používané pracujúcou mládežou od konca vojny a to formou vystrihovánky, kombináciou prvkov patriacich do úplne iného obdobia a prostredia. Používali sa extrémne účesy, strihy, zafarbené vlasy, vyholené obrazce spolu so sadomasochistickými bundami, nohavicami z originálnych verejných domov a robotníckymi topánkami s gumovou podrážkou. Vyskytovali sa dlhé kožené kabáty, po dedoch zdedené „hubertusy“, sie?ové tričká, rôznofarebné ponožky. Množstvo štuplíkov, cvočkov, špendlíkov, retiazok a re?azí dotváralo surrealistický obraz. Extrémne úzke nohavice skombinované s vojenskými topánkami (často každou inej farby) dotváral dlhý, typický krok skinheads. Prepichovalo a tetovalo sa všetko, od palcov na nohách až po očné viečka, čím extrémnejšie, tým lepšie. Pamätám si príklad, keï policajti odmotali z jedného človeka 21 metrov re?aze.
Punk ako vznikajúca nová subkultúra reflektoval prostredie svojho vzniku v textoch hudobných skupín a cez ne sa prihováral k svojim rovesníkom. Keïže sociálna situácia začiatkom 70-tych rokov nebola ružová (nezamestnanos?, rušenie fabrík, namačkané prostredie robotníckych štvrtí), nebola ružovou ani jej punková reflexia. Tak ostré, vulgárne, nihilistické a vzápätí revolučne deštrukčné texty dovtedy nikto nikde nepočul. Punk sa rozhodol lieči? spoločnos? šokom. Punk sa stal pre mládež tým, čím bol blues pre černošských otrokov, hlásnou trúbou, ventilom frustrácie z bezvýchodiskovosti života a sociálneho kastovníctva. Punk priniesol do hudby i ïalší dovtedy nevídaný fenomén. Presvedčil mladých ¾udí, že ak chcú založi? kapelu a vystúpi? na pódiu, nemusia vedie? hra? na hranici virtuozity, stačí chu?, vô¾a a trocha talentu. Práve toto uprednostňovanie myšlienky pred technikou spôsobilo punkovú revolúciu v rokoch 1975 – 1977, inšpirovalo totiž nespočetné množstvo kapiel, ktoré vznikli práve v tomto období.
Punk bol o živote a život vtedajšej mládeže bol o proteste. Preto sa automaticky punk stal synonymom rebélie. Kritizovalo sa všetko od sociálneho postavenia až po kvalitu piva, proste všetko a to bol najväčší význam tejto prvej vlny. Punk totiž umožnil mladým ¾uïom vykríknu? – „dos?!, takto to nechceme“. Ve¾kému množstvu ¾udí punk otvoril oči a ukázal možnos? ako prelomi? kruh.
Prvá vlna punku končí v podstate s krachom Sex Pistols. Po komerčne megaúspešnom albume „Nevermind the bollock...“ sa konflikty medzi Lydonom „Rottenom“ a novým členom kapely charizmatickým Sid Viciousom na jednej strane a McLarenom na druhej, vyostrili nato¾ko, že došlo k rozpadu kapely. Členovia Sex Pistols pokračovali v sólových projektoch (Profesionals, P.I.L.), iba Sid skončil mučedníckou smr?ou punkera – predávkovaním heroínom.
Avšak ešte pred krízou v Sex Pistols dochádza k útlmu a znechuteniu časti punkového publika z vývoja punku. Ostré protikomerčné a v zásade i protikapitalistické texty kapiel sa stávajú bezpredmetné v žiari reflektorov a v ružovom opare komerčnej popularity. Hlavne u Sex Pistols a The Clash boli hranice prekročené. Zospodu, z undergroundu, z dna robotníckych štvrtí a z asfaltu ulíc prichádza nový revival punku, viac hrdý, viac utužený a odolný. ¼udia znechutení zo situácie, keï sa z punku stala show, prinášajú nové myšlienky a nové rozmery.
Druhú vlnu tvoria undergroudové „oi-ové“ kapely tvoriace tzv. streetpunk a tiež punkové kapely zrete¾ne inklinujúce k politickému rocku.
Subkultúra skinheads sa vyvíjala nezávisle od punku, avšak revolúciou rokov 1975 – 1977 nemohla osta? neovplyvnená. Oi-ové kapely preberali štýl hudby a u skinheads nastal zjavný odklon od ska smerom k punku. Druhú vlnu v podstate reprezentujú kapely ako Angelic Upstarts, Cocney Reject, Bussines, Blitz, Sham 69, 4-Skins či Peter’n the Test Tube Babies. Táto vlna vracia punk tam odkia¾ prišiel – do klubov.
Okrem oi-ových kapiel pôsobia paralelne kapely ovplyvnené politickými textami americkej skupiny Dead Kennedys. V Británii sa napríklad z okolia kapely The Crass vytvára budúce jadro anarchopunku.
V každom prípade sa punk začiatkom osemdesiatych rokov značne politizuje. Sham 69 otvorene spievajú o povstaní robotníckej triedy, Angelic Upstarts odohrali koncert pre väzňov priamo vo väzení a spolu s ïalšími kapelami podporili štrajky dokárov a baníkov. Crass sa uzatvárajú do svojej anarchistickej komúny a žiadajú sociálnu zmenu sveta, Uk/Subs podporujú obsadzovanie starých domov „squatting“ a spievajú „Let’s squatt the world“ – obsaïme svet, Dead Kennedys chàlia síru na celý systém americkej „fašistickej demokracie“.
Crass zachádzajú svojim proklamovaným, pacifisticky chápaným anarchizmom tak ïaleko, že mnoho iných punkových kapiel sa od nich dištancuje. Crass nekompromisne odmietajú akúko¾vek spoluprácu so „strážnymi psami kapitalizmu“ – médiami a akúko¾vek kapelu vydávajúcu nosiče u niektorej z mamutích firiem, ako EMI, Virgin Records a pod. odmietajú považova? za punkovú („My sme Crass nie Clash“ alebo „Clash je punk? Tak potom je punk màtvy“). Svoje platne si vydávajú sami na vlastné náklady. ¼uïmi z Crass boli okamžite ovplyvnené desiatky iných kapiel ako napríklad: Conflict, Chumbawumba, Fugazzi a pod. V USA okrem Dead Kennedys pôsobia v „politickom“ punku tiež kapely BlackFlag na čele s významným Henry Rollinsom a tiež skupina z Mineapolis okolo kapely Resist, ktorá však prehovorí do dejín až neskôr.
Okrem tohoto anarchistického smeru punku existuje i druhý, skôr psychologizujúci než politický, viac satirický až pivný smer, ktorý reprezentujú kapely ako Ramones, Adicts, Dickies, Revillos a pod. Tento smer je viac apatický a menej aktívny, so sklonom k drogám, náchylný považova? punk iba za smer hudobný.
Kapely prvej vlny však nezanikajú všetky. Clash sa snažia experimentova? s jemným popom a neskôr s industriálnymi prvkami ašak po čase zanikajú, Jam hrajú svoj typický punkpop, Damned obohacujú smer gotického, psychadelického rocku. Snáï iba Uk/Subs sa držia undergroundu. Oi-ové kapely druhej vlny sa zgrupujú okolo vydavate¾stva „Rock against racism“ aby tak dokázali čeli? nástupu rasistickej vlny skinheads, avšak takisto sa dištancujú aj od anarchopunkových kapiel a uzatvárajú sa do samostatnej subkultúry skinheads.
Tretiu vlnu punku inšpirovala britsko-argentínska vojna o Falklandské ostrovy, ktorá zanechala v Británii „vietnamský“ efekt. Okolo roku 1983 sa objavujú punkové kapely preberajúce politický, sociálny nádych druhej vlny a dopåňajú ho agresívnym protivojnovým vokálom. Čo je tiež dôležité, premenou prechádza i hudba ovplyvnená súperením medzi punkom a heavy-metalom o to kto tvrdšie a rýchlejšie. Vlna kapiel ako Discharge, Chaos UK, Exploited či G.B.H. je novou podobou punku pre roky 1983 – 1988. Typické agresívne odmietanie politiky, výzvy na teroristické akcie, prekvapivé angažovanie sa punkerov v ekologických aktivitách, či squaterská revolúcia v Západnom Berlíne začiatkom 80-tych rokov sú prejavmi punku tohoto obdobia.
Okolo roku 1985 sa objavuje nový prvok na scéne subkultúr – naziskinheads. ¼udia z okolia kapely Skrewdriver a hlavne jej charizmatický vodca Ian Steward Donaldson odštartovali lavínu neonacistickej propagandy.
Okrem ¾udí odlišných farbou pleti začali nazis napada? i punkerov a to okamžite ako nabrali na sile. ?ažisko subkultúrneho života sa presúva z Británie do Nemecka. Zjavením nazis dostávajú texty punkových kapiel zasa nový impulz. Verše proti rasizmu či xenofóbii sa stávajú pevnou súčas?ou repertoáru väčšiny punkových kapiel.
Tretia vlna punku je významná najmä tým, že podnietila ¾udí k politickej aktivite. V protivojnovom hnutí v Británii začiatkom 80-tych rokov, v squaterskom hnutí v Nemecku, v antifašistických a ekologických organizáciách – tu všade dominujú koncom 80-tych rokov punkeri. Anarchopunk sa stáva dominantným smerom v punku. Crass síce ukončili svoju činnos?, avšak členovia tejto kapely pôsobia ïalej. Dôležitá je najmä činnos? Steva Ignoranta, ktorý prevádzkoval bábkové divadlo pre deti, kde hral hru na tému anarchie. Okrem Crassu a ich dvojičky, kapely Conflict vystupujú na svetlo ïalšie kapely: už spomínaný Resist, Born Against, Concrete Sox, Oi-Polloi a pod. V tomto období prechádza zmenami aj image. Výzor už nie je taký nezmyselný a neškodne extravagantný. Okolo roku 1982 sa objavuje najznámejší a snáï i najšokujúcejší punkový účes tzv. „irokéz“. Zachované ostávajú kožené bundy i úzke rifle, vojenské topánky dostávajú v potýčkach s nazis charakter zbrane. Množiace sa strety s nazis alebo s políciou spôsobili, že osobné zbrane ako re?az, nôž, boxer či slzný plyn sa stali neodmyslite¾nou súčas?ou výstroje punkera. Tetovania zobrazujú agresívne vzory, symbolom sa stáva vycerená lebka. Image extravagantného rebela z konca 70-tych rokov či robotnícky výzor punkov druhej vlny sa mení na agresívny pouličný image pouličného bojovníka, ktorý chráni seba, priate¾ov, zvieratá i túto planétu pred „odpornými sluhami kapitálu“ – políciou, hitlerovými pohrobkami a samozrejme pred príčinou všetkého zla – pred kapitalistami samotnými.
Samozrejme, že okrem anarchopunku existuje naïalej i pivný neangažovaný punk, ktorý si z vyššie uvedeného robí „srandu“, alebo na to úplne kašle.
Koncom 80-tych rokov prichádza nový impulz, ktorý je ?ažko označi? za novú vlnu, i keï niektorí americkí kritici, konkrétne NewYorský hardcore za štvtú vlnu punku považujú. Okolo roku 1988 dajakou náhodnou kombináciou metalu, rapu a punku vzniklo niečo, pre čo si hudobní kritici vymysleli meno hardcore. Z temných ulíc Bronxu či Brooklynu vyšlo nieko¾ko kapiel ako napríklad: Agnostic Front, Suicidal Tendencies, Rorschach, Gorilla Bisquits, Yuoth of Today či Sick of it all. Striedanie extrémne rýchlych pasáží s húpavým hip-hopovým rytmom sprevádzané kričaným nemelodickým revom ovplyvnilo zaiste i punk tohoto obdobia. Avšak hardcore zostal predovšetkým hudbou. Punk mal v tej dobe za sebou dlhoročný vývoj, mal vybudované výrazové prostriedky a v podstate i ideológiu a vzorce správania čo hardcore postrádal. Hardcore bol značne ovplyvnený newyorským prostredím gangov a niesol sa v znamení buï vulgárnej hrdinskosti (Agnostic Front, Sick of it all), alebo naopak v asketickom duchu nového hnutia streithedge (Youth of Today, Gorilla Bisquits). Streihedge odmietajú alkohol, cigarety, drogy i mäso, čo predstavuje askézu pre punk nepochopite¾nú, naopak hlučné hrdinské frázy pripomínajú prejav nacistov, na čo sú punkeri alergickí.
Vlna hardcoru zasiahla Európu v rokoch 1991 – 1993. V týchto rokoch vznikajú i v Európe hardcorové kapely ako Spermbirds, MinorThreat a pod. Avšak väčšiu popularitu si dlhšie neudržali a pozície anarchopunku vôbec neohrozili. Jediným príspevkom harcoru je, že obohatil punkový image o tzv. mikiny a šiltovky.
Reakciou na hardcore je zrýchlenie a pritvrdenie punku čo viedlo k vzniku tzv. crustu (ktorý je niekedy považovaný za európsky hardcore) a tiež tzv. disbeatu, čo je plejáda kapiel v podstae kopírujúca Discharge. Crust sa stáva novou reinkarnáciou punku a reprezentujú ho kapely ako Doom, Extreme Noise Terror, Hiatus, Uncurbed a pod. Disbeat je rozpoznate¾ný pod¾a charakteristickej predpony dis-: Disafect, Disrupt, Dischange, Disfear a pod. Oba tieto nové smery si našli prekvapivo svoju Mekku na severe Európy (Švédsko, Fínsko) a v Japonsku.
Čo sa týka ideovej náplne ani crust ani disbeat neprekračujú hranice anarchopunku. Ten zažíva v rokoch 1992 – 1994 ekologickú horúčku. 99 až 100 percent anarchopunkerov tej doby sú vegetariáni, vegáni či vitariáni. Snáï všetky ekologické organizácie vrátane Greenpeace sú infiltrované anarchopunkermi. Organizácie ochraňujúce práva zvierat sú poväčšine založené punkermi. Ekoterorizmus organizácií ako ALF či Earth first je od tejto doby pevne spojený s ideami punku. Do polovice 90-tych rokov je tzv. anarchistické hnutie, anarchopunk či hardcore považované za jedno a to isté.
V polovici 90-tych rokov prebieha zaujímavé oddelenie anarchistov od anarchopunkovej scény (v nemeckých médiách sú anarchopunkeri nazývaní tiež autonómami). Čas? anarchistov hlásiacich sa ku klasickému odkazu anarchizmu, ako politickej filozofii expandujúcej do spoločnosti, sa oddelila od autonómneho hnutia. Autonómovia na rozdiel od anarchistov nemajú záujem oslovova? spoločnos? či propagova? svoje myšlienky. Presadzujú budovanie autonómnych centier (komúny, squaty), v ktorých chcú preži? svoj život oddelene od civilizácie, ktorou pohàdajú. Anarchisti sa na rozdiel od nich nevzdávajú viery v revolúciu a požadujú aktívne vystupovanie proti systému nielen prostredníctvom hudby, ale i priamou akciou (protest, demonštrácia, bojkot, blokáda a pod., násilný čin nevylučujúc).
Punk na Slovensku je treba rozdeli? na dve etapy – pred a ponovembrovú. V období bolševickej diktatúry bol punk vzh¾adom na informačnú a hlavne rečovú bariéru iba slabým odzrkadlením európskeho punku. Ideové posolstvo punku väčšinou nebolo pochopené. Avšak generácia predrevolučných punkerov mala nemalú zásluhu na sformovaní antisystémového myslenia mládeže. Ideovou náplňou bol iba a len protest proti komunistickému systému. Tento cie¾ bol v roku 1990 splnený a generácia punkerov z pred roka 1989 sa rozpadá. Po páde informačnej bariéry totiž títo ¾udia zistili, že ich vysnený západný svet je práve terčom najväčšej kritiky ich idolov. Systémová zmena z roku 1989 prináša zrod punkového hnutia u nás. Na západe je v tej dobe v punkovej scéne dominantnou generácia 25-26 ročných, ale u nás začínajú hnutie budova? 18-20 roční chlapci. V rokoch 1990 – 1991 vrcholí na západe vlna hardcoru, kdežto u nás je neznámym pojmom ešte anarchopunk, čiže v tejto dobe je v punku na Slovenku oneskorenie o dve vlny.
Avšak informačný boom spôsobil, že sme už v roku 1992 dosiahli úroveň Európy. Väčšina kapiel z predrevolučného obdobia sa rozpadáva (Ex-Tip, Problém 5), alebo prestáva koncertova? (Zóna A).
Jedinou kapelou z komunistického obdobia, ktorá pochopila zmenu doby a tiež to, že punk je dnes o niečom inom ako bol v roku 1975 je Davová psychóza. Taktiež v roku 1991 načas prerušuje činnos?, mení štýl a texty a naskakuje do novej doby reflexiou spoločnosti. Po prevrate začínajú u nás vznika? mnohé nové kapely ako napríklad: Márna snaha, Junk, You Thing Bad, Akcia Z, Mladé rozlety a pod., ktoré sa však rýchlo rozpadli. Po čase však prichádza k utraseniu štýlov a prichádzajú už vyprofilovanejšie a angažovanejšie kapely: Antikapitál, Nihil Obstat, Hell on Earth. Najvýznamnejšími slovenskými anarchopunkovými kapelami ostávajú Nonconformist z Košíc a spomínaná Davová psychóza.
Okrem týchto kapiel pôsobia u nás tiež kapely pivného, neangažovaného punku ako napr.: Zóna A, Iné kafe, Lord Alex, Kolaps, Hasiaci prístroj a pod.
Punk dnes prechádza zmenami a obrodou. Angažovaný anarchopunk dnes už nie je považovaný za punk, ale za samostatnú subkultúru tzv. autonómne hnutie. Neangažovaný pivný punk nesie gloriolu pravého hnutia, ktoré prežilo dvadsa? rokov. Stagnujúci punkeri používajúci image 70-rokov, vyznávajúci tradície a striktne ignorujúci nové prvky sú nosite¾mi tých „pravých“ ideí punku, pričom nechápu, že práve to sú hodnoty, proti ktorým punk protestoval. Rúcanie tradícií a vytváranie nových vecí bolo základnou myšlienkou punku. Túto myšlienku ïalej rozvíjali anarchopunkeri v osemdesiatych i v devä?desiatych rokoch a postupne vytvorili ideový základ hnutia, ktoré nestojí na hudbe či image, ale na myšlienkach a ideách.
Samozrejme že image hrá svoju úlohu, ale je iba druhotnou záležitos?ou. Tak ako prešli zmenami myšlienky punku tak prešli zmenami i estetické prvky. Od skinheads prebral punk ich typické letecké bundy („bombery“), hardcore dodal mikiny a extrémny druh pearcingu, rastamanský Bad Brains prispeli dreadlockmi. Novým prvkom sú vojenské široké nohavice s kapsami na bokoch (kapsáče) a tiež topánky Dr. Martens či Gladiator prebraté od nazis. Základným prvkom autonóma, pod¾a ktorého sa dá ve¾mi ¾ahko spozna?, je množstvo nášiviek na všetkých častiach oblečenia.
Každá z týchto subkultúr sa odlišovala od iných nielen hudbou respektíve tancom, ale predovšetkým vonkajším zjavom a životným štýlom (určitými dominantnými prioritami). Oblečenie, účes, štýl chôdze, používaný slang alebo prízvuk, frázy a pózy typické vždy len pre určitú subkultúru, to všetko ich od seba odlišovalo. Avšak Londýn nie je zasa až taký ve¾ký, aby sa mohli pred sebou ukry?. Hrdos? na príslušnos? ku gangu, tak populárna v 60. rokoch sa začiatkom novej dekády stráca. Jednotlivé skupiny strácajú charakter hermeticky uzavretej sekty z ktorej niet úniku. Život sa uvo¾ňuje a striktné dodržiavanie štýlu sa stáva trápnym. Prívrženci subkultúr sa stretávajú, priatelia sa, alebo sa navzájom napádajú no v konečnom dôsledku sa zbližujú. Dochádza k javu, ktorého dôsledkom je Punk ako taký, dochádza ku kombinovaniu prvkov.
V roku 1974 bol na Kings Road otvorený butik s módnymi doplnkami a príslušenstvom, ktoré používali členovia rôznych skupín a subkultúr. Okolo obchodu sa stále motal mladík, ktorý kombinoval rôzne prvky oblečenia do extrémnych variácií. Spolu s troma ïalšími chalanmi, ktorí vypomáhali v spomínanom butiku založil tento mladík kapelu menom Sex Pistols. Keï majite¾ butiku videl týchto chlapcov hra?, vycítil príležitos? a rozhodol sa tento objav preda?.
Majite¾om butiku bol Malcolm McLaren a členmi Sex Pistols boli John Lydon, Paul Cook, Steve Jones a Glen Matlock.
Tejto kapele sa pripisuje najväčšia zásluha na vzniku toho, čo neskôr McLaren pomenoval punkom. Samozrejme treba prizna?, že neskorší obrovský komerčný úspech punku má z ve¾kej časti na svedomí práve McLaren avšak nezávisle od Sex Pistols vznikli ïalšie kapely s podobným štýlom. Napríklad v drsnom prostredí robotníckej štvrte vznikajú The Clash a podobne UK/Subs, ešte skôr The Jam.
Jednoznačne však je možné konštatova?, že všetky menované kapely boli výnimočné práve nekonvenčným spájaním prvkov prebratých od starších subkultúr.
Punk-rock charakterizovala hudba tvrdá ako rock, melodická ako reggae, trhavá ako rythm and blues, extravagantná ako glitter-rock, a rýchla ako nord-soul. Tak isto image prívržencov novovznikajúcej kultúry bol zmiešaninou rôznych prvkov. Glitter-rock dodal kožené bundy a doplnky podobné sadomasochistickému náčiniu, nord-soul (subkultúra pochádzajúca z robotníckych štvrtí) prispel tradíciou podzemného sólového tanca trhavých pohybov a amfetamínu, reggae zase pridalo exotickú auru zakázanej osobnosti a pestrofarebnos?. Domáci rythm and blues posilnil trhavos? a agresívny rytmus nord-soulu a dohnal ho až do extrému a prispel tiež klasickým anglickým obrazoborectvom. Americký underground do tejto zmesky pridal zá¾ubu v sebamrzačení (tatoo, pearcing), umenie ulice (grafitti) a rezervovaný postoj až nezáujem o vlastný vzh¾ad. Táto odpudzujúca kakofónia spojená doslova „zicherkou“ sa stala predmetom polemík estétov a zdrojom inšpirácie mnohých módnych návrhárov. Punk pospájal všetky prvky používané pracujúcou mládežou od konca vojny a to formou vystrihovánky, kombináciou prvkov patriacich do úplne iného obdobia a prostredia. Používali sa extrémne účesy, strihy, zafarbené vlasy, vyholené obrazce spolu so sadomasochistickými bundami, nohavicami z originálnych verejných domov a robotníckymi topánkami s gumovou podrážkou. Vyskytovali sa dlhé kožené kabáty, po dedoch zdedené „hubertusy“, sie?ové tričká, rôznofarebné ponožky. Množstvo štuplíkov, cvočkov, špendlíkov, retiazok a re?azí dotváralo surrealistický obraz. Extrémne úzke nohavice skombinované s vojenskými topánkami (často každou inej farby) dotváral dlhý, typický krok skinheads. Prepichovalo a tetovalo sa všetko, od palcov na nohách až po očné viečka, čím extrémnejšie, tým lepšie. Pamätám si príklad, keï policajti odmotali z jedného človeka 21 metrov re?aze.
Punk ako vznikajúca nová subkultúra reflektoval prostredie svojho vzniku v textoch hudobných skupín a cez ne sa prihováral k svojim rovesníkom. Keïže sociálna situácia začiatkom 70-tych rokov nebola ružová (nezamestnanos?, rušenie fabrík, namačkané prostredie robotníckych štvrtí), nebola ružovou ani jej punková reflexia. Tak ostré, vulgárne, nihilistické a vzápätí revolučne deštrukčné texty dovtedy nikto nikde nepočul. Punk sa rozhodol lieči? spoločnos? šokom. Punk sa stal pre mládež tým, čím bol blues pre černošských otrokov, hlásnou trúbou, ventilom frustrácie z bezvýchodiskovosti života a sociálneho kastovníctva. Punk priniesol do hudby i ïalší dovtedy nevídaný fenomén. Presvedčil mladých ¾udí, že ak chcú založi? kapelu a vystúpi? na pódiu, nemusia vedie? hra? na hranici virtuozity, stačí chu?, vô¾a a trocha talentu. Práve toto uprednostňovanie myšlienky pred technikou spôsobilo punkovú revolúciu v rokoch 1975 – 1977, inšpirovalo totiž nespočetné množstvo kapiel, ktoré vznikli práve v tomto období.
Punk bol o živote a život vtedajšej mládeže bol o proteste. Preto sa automaticky punk stal synonymom rebélie. Kritizovalo sa všetko od sociálneho postavenia až po kvalitu piva, proste všetko a to bol najväčší význam tejto prvej vlny. Punk totiž umožnil mladým ¾uïom vykríknu? – „dos?!, takto to nechceme“. Ve¾kému množstvu ¾udí punk otvoril oči a ukázal možnos? ako prelomi? kruh.
Prvá vlna punku končí v podstate s krachom Sex Pistols. Po komerčne megaúspešnom albume „Nevermind the bollock...“ sa konflikty medzi Lydonom „Rottenom“ a novým členom kapely charizmatickým Sid Viciousom na jednej strane a McLarenom na druhej, vyostrili nato¾ko, že došlo k rozpadu kapely. Členovia Sex Pistols pokračovali v sólových projektoch (Profesionals, P.I.L.), iba Sid skončil mučedníckou smr?ou punkera – predávkovaním heroínom.
Avšak ešte pred krízou v Sex Pistols dochádza k útlmu a znechuteniu časti punkového publika z vývoja punku. Ostré protikomerčné a v zásade i protikapitalistické texty kapiel sa stávajú bezpredmetné v žiari reflektorov a v ružovom opare komerčnej popularity. Hlavne u Sex Pistols a The Clash boli hranice prekročené. Zospodu, z undergroundu, z dna robotníckych štvrtí a z asfaltu ulíc prichádza nový revival punku, viac hrdý, viac utužený a odolný. ¼udia znechutení zo situácie, keï sa z punku stala show, prinášajú nové myšlienky a nové rozmery.
Druhú vlnu tvoria undergroudové „oi-ové“ kapely tvoriace tzv. streetpunk a tiež punkové kapely zrete¾ne inklinujúce k politickému rocku.
Subkultúra skinheads sa vyvíjala nezávisle od punku, avšak revolúciou rokov 1975 – 1977 nemohla osta? neovplyvnená. Oi-ové kapely preberali štýl hudby a u skinheads nastal zjavný odklon od ska smerom k punku. Druhú vlnu v podstate reprezentujú kapely ako Angelic Upstarts, Cocney Reject, Bussines, Blitz, Sham 69, 4-Skins či Peter’n the Test Tube Babies. Táto vlna vracia punk tam odkia¾ prišiel – do klubov.
Okrem oi-ových kapiel pôsobia paralelne kapely ovplyvnené politickými textami americkej skupiny Dead Kennedys. V Británii sa napríklad z okolia kapely The Crass vytvára budúce jadro anarchopunku.
V každom prípade sa punk začiatkom osemdesiatych rokov značne politizuje. Sham 69 otvorene spievajú o povstaní robotníckej triedy, Angelic Upstarts odohrali koncert pre väzňov priamo vo väzení a spolu s ïalšími kapelami podporili štrajky dokárov a baníkov. Crass sa uzatvárajú do svojej anarchistickej komúny a žiadajú sociálnu zmenu sveta, Uk/Subs podporujú obsadzovanie starých domov „squatting“ a spievajú „Let’s squatt the world“ – obsaïme svet, Dead Kennedys chàlia síru na celý systém americkej „fašistickej demokracie“.
Crass zachádzajú svojim proklamovaným, pacifisticky chápaným anarchizmom tak ïaleko, že mnoho iných punkových kapiel sa od nich dištancuje. Crass nekompromisne odmietajú akúko¾vek spoluprácu so „strážnymi psami kapitalizmu“ – médiami a akúko¾vek kapelu vydávajúcu nosiče u niektorej z mamutích firiem, ako EMI, Virgin Records a pod. odmietajú považova? za punkovú („My sme Crass nie Clash“ alebo „Clash je punk? Tak potom je punk màtvy“). Svoje platne si vydávajú sami na vlastné náklady. ¼uïmi z Crass boli okamžite ovplyvnené desiatky iných kapiel ako napríklad: Conflict, Chumbawumba, Fugazzi a pod. V USA okrem Dead Kennedys pôsobia v „politickom“ punku tiež kapely BlackFlag na čele s významným Henry Rollinsom a tiež skupina z Mineapolis okolo kapely Resist, ktorá však prehovorí do dejín až neskôr.
Okrem tohoto anarchistického smeru punku existuje i druhý, skôr psychologizujúci než politický, viac satirický až pivný smer, ktorý reprezentujú kapely ako Ramones, Adicts, Dickies, Revillos a pod. Tento smer je viac apatický a menej aktívny, so sklonom k drogám, náchylný považova? punk iba za smer hudobný.
Kapely prvej vlny však nezanikajú všetky. Clash sa snažia experimentova? s jemným popom a neskôr s industriálnymi prvkami ašak po čase zanikajú, Jam hrajú svoj typický punkpop, Damned obohacujú smer gotického, psychadelického rocku. Snáï iba Uk/Subs sa držia undergroundu. Oi-ové kapely druhej vlny sa zgrupujú okolo vydavate¾stva „Rock against racism“ aby tak dokázali čeli? nástupu rasistickej vlny skinheads, avšak takisto sa dištancujú aj od anarchopunkových kapiel a uzatvárajú sa do samostatnej subkultúry skinheads.
Tretiu vlnu punku inšpirovala britsko-argentínska vojna o Falklandské ostrovy, ktorá zanechala v Británii „vietnamský“ efekt. Okolo roku 1983 sa objavujú punkové kapely preberajúce politický, sociálny nádych druhej vlny a dopåňajú ho agresívnym protivojnovým vokálom. Čo je tiež dôležité, premenou prechádza i hudba ovplyvnená súperením medzi punkom a heavy-metalom o to kto tvrdšie a rýchlejšie. Vlna kapiel ako Discharge, Chaos UK, Exploited či G.B.H. je novou podobou punku pre roky 1983 – 1988. Typické agresívne odmietanie politiky, výzvy na teroristické akcie, prekvapivé angažovanie sa punkerov v ekologických aktivitách, či squaterská revolúcia v Západnom Berlíne začiatkom 80-tych rokov sú prejavmi punku tohoto obdobia.
Okolo roku 1985 sa objavuje nový prvok na scéne subkultúr – naziskinheads. ¼udia z okolia kapely Skrewdriver a hlavne jej charizmatický vodca Ian Steward Donaldson odštartovali lavínu neonacistickej propagandy.
Okrem ¾udí odlišných farbou pleti začali nazis napada? i punkerov a to okamžite ako nabrali na sile. ?ažisko subkultúrneho života sa presúva z Británie do Nemecka. Zjavením nazis dostávajú texty punkových kapiel zasa nový impulz. Verše proti rasizmu či xenofóbii sa stávajú pevnou súčas?ou repertoáru väčšiny punkových kapiel.
Tretia vlna punku je významná najmä tým, že podnietila ¾udí k politickej aktivite. V protivojnovom hnutí v Británii začiatkom 80-tych rokov, v squaterskom hnutí v Nemecku, v antifašistických a ekologických organizáciách – tu všade dominujú koncom 80-tych rokov punkeri. Anarchopunk sa stáva dominantným smerom v punku. Crass síce ukončili svoju činnos?, avšak členovia tejto kapely pôsobia ïalej. Dôležitá je najmä činnos? Steva Ignoranta, ktorý prevádzkoval bábkové divadlo pre deti, kde hral hru na tému anarchie. Okrem Crassu a ich dvojičky, kapely Conflict vystupujú na svetlo ïalšie kapely: už spomínaný Resist, Born Against, Concrete Sox, Oi-Polloi a pod. V tomto období prechádza zmenami aj image. Výzor už nie je taký nezmyselný a neškodne extravagantný. Okolo roku 1982 sa objavuje najznámejší a snáï i najšokujúcejší punkový účes tzv. „irokéz“. Zachované ostávajú kožené bundy i úzke rifle, vojenské topánky dostávajú v potýčkach s nazis charakter zbrane. Množiace sa strety s nazis alebo s políciou spôsobili, že osobné zbrane ako re?az, nôž, boxer či slzný plyn sa stali neodmyslite¾nou súčas?ou výstroje punkera. Tetovania zobrazujú agresívne vzory, symbolom sa stáva vycerená lebka. Image extravagantného rebela z konca 70-tych rokov či robotnícky výzor punkov druhej vlny sa mení na agresívny pouličný image pouličného bojovníka, ktorý chráni seba, priate¾ov, zvieratá i túto planétu pred „odpornými sluhami kapitálu“ – políciou, hitlerovými pohrobkami a samozrejme pred príčinou všetkého zla – pred kapitalistami samotnými.
Samozrejme, že okrem anarchopunku existuje naïalej i pivný neangažovaný punk, ktorý si z vyššie uvedeného robí „srandu“, alebo na to úplne kašle.
Koncom 80-tych rokov prichádza nový impulz, ktorý je ?ažko označi? za novú vlnu, i keï niektorí americkí kritici, konkrétne NewYorský hardcore za štvtú vlnu punku považujú. Okolo roku 1988 dajakou náhodnou kombináciou metalu, rapu a punku vzniklo niečo, pre čo si hudobní kritici vymysleli meno hardcore. Z temných ulíc Bronxu či Brooklynu vyšlo nieko¾ko kapiel ako napríklad: Agnostic Front, Suicidal Tendencies, Rorschach, Gorilla Bisquits, Yuoth of Today či Sick of it all. Striedanie extrémne rýchlych pasáží s húpavým hip-hopovým rytmom sprevádzané kričaným nemelodickým revom ovplyvnilo zaiste i punk tohoto obdobia. Avšak hardcore zostal predovšetkým hudbou. Punk mal v tej dobe za sebou dlhoročný vývoj, mal vybudované výrazové prostriedky a v podstate i ideológiu a vzorce správania čo hardcore postrádal. Hardcore bol značne ovplyvnený newyorským prostredím gangov a niesol sa v znamení buï vulgárnej hrdinskosti (Agnostic Front, Sick of it all), alebo naopak v asketickom duchu nového hnutia streithedge (Youth of Today, Gorilla Bisquits). Streihedge odmietajú alkohol, cigarety, drogy i mäso, čo predstavuje askézu pre punk nepochopite¾nú, naopak hlučné hrdinské frázy pripomínajú prejav nacistov, na čo sú punkeri alergickí.
Vlna hardcoru zasiahla Európu v rokoch 1991 – 1993. V týchto rokoch vznikajú i v Európe hardcorové kapely ako Spermbirds, MinorThreat a pod. Avšak väčšiu popularitu si dlhšie neudržali a pozície anarchopunku vôbec neohrozili. Jediným príspevkom harcoru je, že obohatil punkový image o tzv. mikiny a šiltovky.
Reakciou na hardcore je zrýchlenie a pritvrdenie punku čo viedlo k vzniku tzv. crustu (ktorý je niekedy považovaný za európsky hardcore) a tiež tzv. disbeatu, čo je plejáda kapiel v podstae kopírujúca Discharge. Crust sa stáva novou reinkarnáciou punku a reprezentujú ho kapely ako Doom, Extreme Noise Terror, Hiatus, Uncurbed a pod. Disbeat je rozpoznate¾ný pod¾a charakteristickej predpony dis-: Disafect, Disrupt, Dischange, Disfear a pod. Oba tieto nové smery si našli prekvapivo svoju Mekku na severe Európy (Švédsko, Fínsko) a v Japonsku.
Čo sa týka ideovej náplne ani crust ani disbeat neprekračujú hranice anarchopunku. Ten zažíva v rokoch 1992 – 1994 ekologickú horúčku. 99 až 100 percent anarchopunkerov tej doby sú vegetariáni, vegáni či vitariáni. Snáï všetky ekologické organizácie vrátane Greenpeace sú infiltrované anarchopunkermi. Organizácie ochraňujúce práva zvierat sú poväčšine založené punkermi. Ekoterorizmus organizácií ako ALF či Earth first je od tejto doby pevne spojený s ideami punku. Do polovice 90-tych rokov je tzv. anarchistické hnutie, anarchopunk či hardcore považované za jedno a to isté.
V polovici 90-tych rokov prebieha zaujímavé oddelenie anarchistov od anarchopunkovej scény (v nemeckých médiách sú anarchopunkeri nazývaní tiež autonómami). Čas? anarchistov hlásiacich sa ku klasickému odkazu anarchizmu, ako politickej filozofii expandujúcej do spoločnosti, sa oddelila od autonómneho hnutia. Autonómovia na rozdiel od anarchistov nemajú záujem oslovova? spoločnos? či propagova? svoje myšlienky. Presadzujú budovanie autonómnych centier (komúny, squaty), v ktorých chcú preži? svoj život oddelene od civilizácie, ktorou pohàdajú. Anarchisti sa na rozdiel od nich nevzdávajú viery v revolúciu a požadujú aktívne vystupovanie proti systému nielen prostredníctvom hudby, ale i priamou akciou (protest, demonštrácia, bojkot, blokáda a pod., násilný čin nevylučujúc).
Punk na Slovensku je treba rozdeli? na dve etapy – pred a ponovembrovú. V období bolševickej diktatúry bol punk vzh¾adom na informačnú a hlavne rečovú bariéru iba slabým odzrkadlením európskeho punku. Ideové posolstvo punku väčšinou nebolo pochopené. Avšak generácia predrevolučných punkerov mala nemalú zásluhu na sformovaní antisystémového myslenia mládeže. Ideovou náplňou bol iba a len protest proti komunistickému systému. Tento cie¾ bol v roku 1990 splnený a generácia punkerov z pred roka 1989 sa rozpadá. Po páde informačnej bariéry totiž títo ¾udia zistili, že ich vysnený západný svet je práve terčom najväčšej kritiky ich idolov. Systémová zmena z roku 1989 prináša zrod punkového hnutia u nás. Na západe je v tej dobe v punkovej scéne dominantnou generácia 25-26 ročných, ale u nás začínajú hnutie budova? 18-20 roční chlapci. V rokoch 1990 – 1991 vrcholí na západe vlna hardcoru, kdežto u nás je neznámym pojmom ešte anarchopunk, čiže v tejto dobe je v punku na Slovenku oneskorenie o dve vlny.
Avšak informačný boom spôsobil, že sme už v roku 1992 dosiahli úroveň Európy. Väčšina kapiel z predrevolučného obdobia sa rozpadáva (Ex-Tip, Problém 5), alebo prestáva koncertova? (Zóna A).
Jedinou kapelou z komunistického obdobia, ktorá pochopila zmenu doby a tiež to, že punk je dnes o niečom inom ako bol v roku 1975 je Davová psychóza. Taktiež v roku 1991 načas prerušuje činnos?, mení štýl a texty a naskakuje do novej doby reflexiou spoločnosti. Po prevrate začínajú u nás vznika? mnohé nové kapely ako napríklad: Márna snaha, Junk, You Thing Bad, Akcia Z, Mladé rozlety a pod., ktoré sa však rýchlo rozpadli. Po čase však prichádza k utraseniu štýlov a prichádzajú už vyprofilovanejšie a angažovanejšie kapely: Antikapitál, Nihil Obstat, Hell on Earth. Najvýznamnejšími slovenskými anarchopunkovými kapelami ostávajú Nonconformist z Košíc a spomínaná Davová psychóza.
Okrem týchto kapiel pôsobia u nás tiež kapely pivného, neangažovaného punku ako napr.: Zóna A, Iné kafe, Lord Alex, Kolaps, Hasiaci prístroj a pod.
Punk dnes prechádza zmenami a obrodou. Angažovaný anarchopunk dnes už nie je považovaný za punk, ale za samostatnú subkultúru tzv. autonómne hnutie. Neangažovaný pivný punk nesie gloriolu pravého hnutia, ktoré prežilo dvadsa? rokov. Stagnujúci punkeri používajúci image 70-rokov, vyznávajúci tradície a striktne ignorujúci nové prvky sú nosite¾mi tých „pravých“ ideí punku, pričom nechápu, že práve to sú hodnoty, proti ktorým punk protestoval. Rúcanie tradícií a vytváranie nových vecí bolo základnou myšlienkou punku. Túto myšlienku ïalej rozvíjali anarchopunkeri v osemdesiatych i v devä?desiatych rokoch a postupne vytvorili ideový základ hnutia, ktoré nestojí na hudbe či image, ale na myšlienkach a ideách.
Samozrejme že image hrá svoju úlohu, ale je iba druhotnou záležitos?ou. Tak ako prešli zmenami myšlienky punku tak prešli zmenami i estetické prvky. Od skinheads prebral punk ich typické letecké bundy („bombery“), hardcore dodal mikiny a extrémny druh pearcingu, rastamanský Bad Brains prispeli dreadlockmi. Novým prvkom sú vojenské široké nohavice s kapsami na bokoch (kapsáče) a tiež topánky Dr. Martens či Gladiator prebraté od nazis. Základným prvkom autonóma, pod¾a ktorého sa dá ve¾mi ¾ahko spozna?, je množstvo nášiviek na všetkých častiach oblečenia.